Povedala som si, že sa dnes skryjem za slová pána Stanislava Štepku.
Vážené prítomné luctvo,
Povedzme si to prámo: človek
dokáže skoro všetko. Urobit dýru
do sveta, ale aj do ozónu, urobit si
pekný dom i peknú hanbu,
oduševnene kričat hurá i fuj,
vyzírat jako pekný hrdyna, ale aj jako
pekný idiot, nýkedy dokáže byt aj
sto rokov na svete, ale any tri
minúty pod vodu, ví dobre hrat na
klavíri a na nervy, operúvat srcco
a v tyle neprátela, skákat o tyči
a do reči, a tuším viacej myslet na
dalšé generácie počítačov jako
maturantov.
No človek by si až tak mnoho
nemav namýšlat, lebo je
len – človek! Any pri najlepšéj vóli
nedokáže preletet v petmetrovej
výške z námesta Hraničárov
na Kolárové námestý – any za
ideálnych poveternostných
podmínek.
Nedokáže vonat ako lipa
a len tak sa rozmnožúvat po vetre.
To dokáže božá príroda. A preto
by si mav človek celkom skromne
povedat: až tak mnoho toho nevím,
a preto sa tu na svete budem račej
čuduvat, jako svet menit. Pri
čuduváný totyž nelítajú trísky
a nekapú ryby, rastú stromy a padá
snah –a šecko je na svojom míste
a v porádku, -jako tedy, ked je
na jar naozaj jar, v lete leto,
na jablony jabĺčko, na človekovi
hlava a v človekovi srcco.
Stanislav Štepka
